Znovu som si objednala espresso. Vždy si objednávam espresso. Pár dúškov silnej, intenzívnej chuti ma vždy preberie, otvorí oči, vnímam kde som. Medzi dvoma prstami pohojdávam maličkú šálku, prázdnu do poslednej kvapky. Zakaždým si vravím, ako dlho by som mohla popíjať takú coffee au lait vo veľkej šálke. No aj tak, za tých pár prchavých momentov to stojí.
Ako aj momenty v živote, také tie intenzívne, ktoré trvajú možno krátko, no sú nabité životom, ktorý cítime každou bunkou tela. Na rozdiel od kávy už nevyprchajú. Pamätáme si ich po celý život. Sú naše, už navždy, nikto nám ich nevezme. Taký koncentrovaný život v kratučkej chvíli/ v maličkej šálke.
Odvrátim zrak od hlučnej cesty a pozriem sa mu do očí. Usmejem sa, pretože toto je jeden z tých momentov. Z tých, ktoré si budem pamätať. Nič špeciálne, ale predsa… ten intenzívny pocit.
Dnes máme rande. Dalo by sa povedať. Veľmi spontánne, začínajúc vetou „Pokočíkujem vám malého.“ Nestrácame čas na prípravy, sadáme do auta a len sa tak vozíme. Aspoň kúsok za mesto. Dvojhlasne vyhlásime „potrebujem kávu“ a tak parkujeme pred starým zaprášeným motorestom s terasou. Vlastne je tu krajšie ako sa zdalo od cesty.
Spomeniem si na kabelku, ktorú som si chcela vziať presne na túto príležitosť. Ostala doma a vlastne mi ani veľmi nechýba. Všetko to okolo sa mi teraz zdá tak nepodstatné.
Len tu tak sedíme, uprostred ničoho, a iba sme. Šťastní. Dalo by sa povedať. Napriek všetkému. Vďaka všetkému. Ten bod v čase, ktorý ostane v mojej pamäti večný.
Možno si dám nabudúce cappucino, aby som zas nesedela pri prázdnej šálke.
Aj keď, už sa poznám.
